Duben 2008

kone

30. dubna 2008 v 19:11

UNDERWORLD- videa

23. dubna 2008 v 22:04


rande...

22. dubna 2008 v 6:56
Tak ma konečne pozval! Po týždňoch dlhých a významných pohľadov cez celú triedu sa rozkýval, počkal ma pred šatňou a pozval ma na večeru... Pociťujem blaho, šťastie a nervozitu. MUSÍM urobiť dojem, dať mu najavo to, ako mohol bezo mňa doteraz vôbec existovať. Máme sa stretnúť o šiestej večer pred pizzeriou, to mám veľa času poriadne sa pripraviť.

Narezala som uhorku na kolieska, dala som si ju na tvár a ľahla som si - trochu relaxu nezaškodí. V tú chvíľu som zaspala. Prebudilo ma vyzváňanie telefónu. Panebože, bude skoro päť! Z tváre si dávam dole uschnuté kolieska uhoriek, na telefón kašlem, letím do kúpeľne: no to je teda pohľad! Som celá napuchnutá, naježená, takto neupútam ani Frankensteina... Začínam na sebe naozaj tvrdo pracovať: sprcha, peeling, oholiť nohy... Hlavou mi už letia možnosti, čo si vezmem na seba. Jasne, vyhráva úzka zavinovacia sukňa, k nej si môžem požičať mamine lodičky ktoré sú na opätku. Dnes budem dáma. Zase ten telefón, nevšímam si ho, aj tak to bude niektorý pubertálny kamarát môjho brata. Môj účes je dosť vydarený a jeho úprava nie je ťažká. Na pančucháčoch sa mi nespravili oká a sukňa mi sadne: ako sa zdá, všetko dobre dopadne. Telefón... Škrípem zubami a rýchlo sa maľujem - už je to fakt narýchlo! Ešte si dám trošku parfému a vyrazím. Šprintom sa to nazvať nedá, skôr sa tackám ako na chodulách, ale za ten efekt to stojí: Budem úžasná! Je šesť a pár minút, stihla som to. Spomalím krok, prihladím si sukňu na bokoch štýlom Júlie Robertsovej a vlním sa k pizzerií. Nikto tam nestojí... To je zvláštne: chalani si väčšinou potrpia na dochvíľnosť. Čo sa dá robiť, počkám. Päť minút, desať, on stále nejde! Možno je vo vnútri, je možné že som zle počúvala, keď sme sa dohadovali. Vchádzam do reštaurácie: je to malý podnik s príjemnou atmosférou, dosť plný a väčšinou plne obsadený. A dnes tiež. Pomaly prechádzam pohľadom od stola ku stolu a hľadám ho. Postupne sa na mňa upierajú pohľady všetkých hostí. Pozerajú, zízajú, jedna žena dvihla obočie tak, že jej skoro vypadlo z hlavy, iní z večerajúcich nechávajú vykĺznuť svoju vidličku a usmievajú sa ma mňa. Čo sa deje? Asi mi to naozaj sekne. Hovorím si po tichu. Ten ktorého hľadám, tam ale nie je. Mám v sebe zlosť aj som sklamaná, ale nedám na sebe nič znať. Vykúzlim úsmev, opäť ako Júlia a vznešene opúšťam reštauráciu. Ešte predtým ako prídem ku dverám, za mojím chrbtom zašumí hovor.

Hladná, naštvaná odomknem dvere do bytu. Z obývačky je počuť hlasné slová, smiech, výkriky - brat tu má svojich kamošov. Strčím hlavu do dverí a brat mi hneď hlási: "Aha, segra, volal nejaký chalan, že nemôže večer doraziť, že má niečo s kolenom a že neberieš telefóny.. "V ten okamih sa na mňa uráčil pozrieť, jeho dvaja kumpáni tiež dvihli oči od počítača, utíchnu a iba vypúlili oči. Postupne všetci traja zízajú s otvorenými ústami. A potom vybuchnú smiechom, vreštia, híkajú, smejú sa ako blázni. Červená ako rak cúvam preč a vôbec to nechápem. Zaleziem do kúpeľne a jediný pohľad do zrkadla mi ujasní to, že je dobre, že sa to rande dnes nekonalo: mám dokonalý účes, som naozaj dobre oblečená, líčenie by bolo taktiež v poriadku až na to, keby som nemala starostlivo vytrhané obočie obtiahnuté svojou vášnivo bordovou farbou na pery! Vyzerám ako barónka Draculová. Už je mi jasné, čím som toľko hostí zaujala v pizzerií - môj osobný šarm to teda rozhodne nebol. Vyplazila som jazyk na obraz v zrkadle a umyla som zo seba tú nádheru. Ešte musím vyriadiť jeden telefón: zavolať mu a ubezpečiť ho, že sa nič nedeje a že si vyrazíme inokedy a že taká nehoda sa predsa môže stať každému... :o)

vlkodlaci

21. dubna 2008 v 21:21

upíri

21. dubna 2008 v 21:17



LEBKY

19. dubna 2008 v 12:34

EMO obrazocky

19. dubna 2008 v 12:33

srdiecka...

13. dubna 2008 v 12:20